Nemiluješ, zomrieš
Pomaranč. Elena cíti v nozdrách jeho intenzívnu vôňu, spomienka na dráždivú sladkokyslú chuť jej vyplaví na jazyk slinu. Vianoce. Viktor. Pokoj. Ocitá sa v čarovnom žiarivom víre, ľahučká ako páperie sa dá unášať do neznáma. Je šťastná.
Roman! Meno, tvár, myšlienka. Spomienka v stotine okamihu pretne pocit šťastia a drsne ju vytrhne z radostného pokoja, ako keď sa telo voľne vznáša povetrím, aby sa vzápätí roztrieskalo o betónovú dlažbu. Kde som?
Elena sa rozhliada a vidí zohnutý mužský chrbát. Chudý chlap namáhavo dychčí a po vysušenej tráve ťahá veľké ťažké bremeno. Je to telo! Ženské telo. Muž ho zavlečie do kríkov, jemne uloží, pripaží ruky, vystrie nohy, uhladí vetrovku a kapucňou zakrýva hlavu. Na sekundu vykukne mesiac. To stačí, aby Elena na nevládnom tele spoznala známe oblečenie. Je to ona! Je to jej telo, ktoré nehybne leží v kríkoch.
Som mŕtva, uvedomí si s mrazivým pokojom. Napokon to urobil. Napokon ma zabil. Tma je presiaknutá desivými emóciami, šialene krúžia okolo Eleny, skoncentrovaná negatívna energia ju vťahuje do svojho vnútra. Odrazu precíti všetko – bolesť, strach aj bezmocnosť. Vzápätí ju zalieva prudký, zadúšajúci hnev. Takto to nechcela! Čo to vykonal? V okamihu sa k nej vracajú spomienky ako fragmenty fušersky zostrihaného filmu. Mamin úsmev, otcove biele vlasy, Martin, bábika, bazén, záhrada, hviezdy, korále, pomaranč v tvare kvetu... Spomienok sú tisíce. Pohadzujú ňou, Elena je bezmocná, nechápe, ako sa sem vlastne dostala. Kde urobila chybu?
Viktor, Biba, Stanka, Pavol, Tomáš... Známe tváre pred ňou defilujú ako na móle. Blízki ľudia vyžarujú láskavé teplo. Medzi postavami sa vyníma vysoký usmievavý Tomáš. Stop! Vedome zastaví prúd spomienok. Tomáš. Mal zostať pri nej. Nemali sa rozísť. Možno by bolo všetko inak...