Bruno
Bruno
Najradšej by bol niekde inde. U zubára, v nemocnici na výplachu žalúdka, na vojenčine, kdekoľvek, len nie tu. Všetky predchádzajúce traumy sa poschovávali pred vidinou (strašiakom?) toho, čo musí vykonať. Prinútil sa otočiť kľúčom a uťal chlácholivé pradenie motora bieleho lublina s hrdým nápisom Šampiňonáreň. V snahe premôcť narastajúcu paniku tuho zvieral volant a usiloval sa zhlboka dýchať – nádych, výdych, nádych... Nezabralo.
Ako to mohlo dospieť až sem? Ági mu už dávno vravela, aby to stopol. Lenže on nie. Opäť a opäť si požičiaval, aby nanovo nakopol pestovanie húb. Neúspešne. Kde sú tie časy, keď sa ešte za tmy vydával na cestu s doplna naloženým autom a rozvážal hlivu a šampiňóny do predajní a veľkoskladov. Miloval tie rána. Úsvit sa lenivo šplhal z ústia cesty, srdce mu bilo v rytme prívalu energie, v kabíne voňala ranná káva z automatu na benzínke. Vtedy cítil, že žije. Mal veľké plány. Rozšíri výrobu, prenajme ďalšiu halu, zoberie Ági na dovolenku. Lenže od istého času sa na jeho podnikateľské aktivity valila pohroma za pohromou. Huby postihla vari všetka pliaga, o akej čítal v odborných príručkách – pleseň, mušky, infekcia. S ťažkým srdcom postupne poprepúšťal zamestnancov, rozpredal zariadenie, splatil časť dlhov. Primalú časť. Normálne sa bál sa chodiť domov. Desil sa vyčítavého pohľadu svojej družky, telefonátov, bielych obálok v schránke s nenávidenou pečiatkou exekútorského úradu. Trápenie ho okrádalo o spánok, pokoj aj kilá. A na dôvažok toto. Toto bolo zo všetkého najhoršie.
Vystúpil z auta, načiahol sa po rýľ a pomaly kráčal k zelenej kovovej bráne. Stále nenabral odvahu pozrieť sa naňho, preto ho skôr začul ako uvidel. S vidinou stretnutia s najmilším človekom pes skočil na ohradu a zahral reťazami zväzujúcimi krídla brány. Dráždivý tón vrazil Zolovi rovno do mozgu, myšlienky sa mu rozpŕchli do nesúrodých úlomkov faksimile zdravého rozumu. Kráčal popamäti, dôkladne kládol nohu pred nohu, akoby od toho závisel život. Sledoval dôverne známe škvrny na betóne, ktoré ho viedli neúprosne k dverám. Ruka so zväzkom kľúčov mu pripadala cudzia, chvela sa, sotva trafil do zámky.
Len čo vošiel, Bruno mu labami pristál na hrudi a zvesela sa vycieral do tváre, venujúc mu závan horúceho dychu a spŕšku slín. Viac to nemohol odkladať, musel sa naňho pozrieť. Škoricové fliačiky namiesto obočia mal veselo zdvihnuté, z papule so širokým úsmevom mu visel jazyk. Mohutný rotvajler naňho upieral hnedé oči a čakal na denný prídel slov a pohladení.
„Dobrý, Bruno, dobrý,“ prinútil sa vystrčiť z úst zvyčajné slová, prinútil ruku, aby pohladila drsnú tmavú srsť.
Pes sa od neho odlepil a sťažka dopadol na zem. Pobehol k unimobunke, kde Zolo držal granule. Sadol si na zadné a komicky naklonil hlavu nabok. Bol to pohľad, ktorý muž miloval. Bruno sa takto správal výlučne k nemu. Pri príchode votrelca sa v mihu menil na krvilačnú beštiu, zmenil výraz, vyceril zubiská a dunivým barytónom vzbudzoval strach ešte aj v zamestnancoch. Poslúchal len Zola, preto s ním práve on trávil najviac času. Chodil prvý do práce, posledný z nej odchádzal, psa v čase prevádzky držal uviazaného na reťazi v bezpečnej vzdialenosti. Ale dnes to nebolo treba. Dnes nik nepríde. Vlastne áno. Niekto predsa.
Prinútil nohy robiť kroky, ruky odomknúť unimobunku, vybrať granule a nasypať ich do kovovej misky na žrádlo. Z druhej misky vylial zvyšky vody a napustil čerstvú. Šanóny naukladané v škatuliach, prázdne regály, vytunelovaná kancelária, všetko vrieskalo beznádejou a prehrou. Vyšiel von s miskami v rukách a položil ich pred zviera. Vrátil sa po notebook, sadol si na schodík a sledoval, ako Bruno drúzga širokými zubami potravu, hltavo pije, až kvapky vody lietajú na všetky strany. Zapol počítač a s napätím prebehol prijatú poštu. Ani jedna odpoveď na desiatky inzerátov, ktoré poslal všade, kam sa dalo. A zajtra musí odovzdať objekt. Z vrecka bundy vybral mobil, výsmešne sa naňho usmievala vlastná spokojná tvár, naklonená k rovnako spokojne sa tváriacej Agneške. Presne si pamätal, kedy ich zvečnil.
„Počkaj, počkaj, toto je pamätný okamih. Raz o tom budú písať v novinách. Takto v roku 1991 začínal známy milionár Zoltán Bolgár,“ predniesol vtedy pateticky, napriahol ruku s mobilom a cvakol. Na zábere mu síce chýbala polovica hlavy a celá kompozícia bola nanič, ale ten pocit radosti sa v momentke uchoval. Bolo to v deň, keď sami dvaja nadopovaní endorfínmi do rána oberali prvú úrodu šampiňónov a ešte vládali plnými prepravkami zaplniť skriňu lublina. Doteraz mal v nozdrách opojnú štipľavú vôňu podhubia, úspechu a nádeje.
Do reality ho vrátil zvuk automobilu. Pred bránou bývalej šampiňonárne zastala sivá škodovka. Vystúpil muž s kufríkom a kráčal k bráne. Bruno vyštartoval, až mu spod láb fŕkali spŕšky kamienkov a v sekunde bol pri bráne. Výstražným štekaním odháňal votrelca. Zolo vstal a z háčika na stene unimobunky zvesil vôdzku. Pohľadom naposledy zavadil o obrazovku počítača. Nič. Vyšiel von a vliekol sa k bráne. Cítil sa, akoby ho niekto uzavrel do vákuového obalu a vysal vzduch, obral ho o možnosť kráčať, dýchať, normálne fungovať.
„Dobrý deň,“ pozdravil sa mu pomedzi štekanie nenápadný muž s kufríkom v ruke.
„Dobrý,“ odvrkol Zolo a uviazal psa. „Prestať, Bruno. Fuj!“ okríkol ho a pritiahol vôdzku. Voľnou rukou otvoril dvere. „Môžete vojsť.“
Obaja muži a pes kráčali do dvora.
„Kde?“
,,Môžete aj tu.“
„Nikto sa vám neozval?“
„Nikto. Je ostrý, každý sa bojí.“
„Škoda. Je ho veľká škoda, taký mladý zdravý pes. Dobre stavaný. Nemáte ho kam dať?“
„Do dvojizbáka v paneláku? Okrem toho odchádzam na kamión. Musím splatiť dlhy. Ági by ho nezvládla, poslúcha len mňa,“ rozprával, akoby chcel oddialiť tú chvíľu a znova si zdôvodniť svoje počínanie.
„Na toto si človek nikdy nezvykne,“ veterinár zložil kufrík na schodík, otvoril ho a vybral striekačku, ihlu a ampulku. Nasadil ihlu, vtiahol obsah ampule. „Podržte ho.“
Muž objal psa okolo mohutného krku, pes sa k nemu dôverčivo pritisol, Zolo v uchu počul jeho dych. Zavrel oči a z celej sily stisol svojho priateľa, ktorý ho nikdy nezradil. Nie tak, ako teraz on jeho. Na hrudi zacítil, že pes stuhol, mierne sa trhol, potom ochabol. Zolo povolil objatie. Bruno naňho začudovane pozrel a oblizol slzy, čo pánovi stekali po tvári. Chcel sa postaviť a vrátiť k žrádlu, ale nohy ho už neposlúchli. Bol šialene unavený, chcelo sa mu spať. Ľahol si k pánovým nohám. Muž ho hladil dlhými pohybmi po lesklej srsti, prstami zachytával posledné zvyšky dychu, ktorý pomaly ustával. Po chvíli sa zastavilo aj verné psie srdce. Zolo sa cítil, akoby stratil najlepšieho priateľa. Plakal ako malý chlapec, nespomínal si, kedy takto plakal naposledy. Rozmazaným zrakom zachytil, že chlap s kufríkom vybral stetoskop, popočúval nehybný hrudník zvieraťa a prikývol. Potľapkal Zola po pleciach.
„Je mi to ľúto, neskôr sa vyrovnáme. Dovidenia.“ Odkráčal k dverám, nechal ich otvorené. Už nimi nemal kto ujsť.
Muž objal psa a sedel pri ňom, kým poddajné teplo tela nevystriedala mŕtvolná stuhnutosť. Potom vstal, uchopil rýľ a kopal jamu. Dlho a dôkladne. Z búdy vybral prikrývku, na ktorej spával jeho priateľ, a Bruna do nej zabalil. Zobral ho do náručia a trpké bremeno pomaly odniesol k jame. Vrátil sa po misky s vodou a granulami. Všetko poukladal na prikrývku. Stále nechcel uveriť, že sa to stalo. Že toto je jeho súčasná realita.
Rozpršalo sa. Kvapky sa roztancovali na povrchu kovových misiek a zahrali Brunovi umieračik. Iné sa miešali s mužovými slzami, keď hádzal hlinu na to, čo zostalo z jeho života podnikateľa. Navrch utľapkanej vlhkej hliny položil pískajúceho klauna, s ktorým sa pes tak rád hrával. Veselými farbami a širokým úškrnom pôsobil nemiestne.
Zolo sedel na zemi, trestaný chladným dažďom vyčkal večer. Potom vstal, zobral škatuľu s dokumentmi a notebook, zamkol bývalú firmu. Viac sa sem nevráti.
Na druhý deň mu zavolal záujemca, ktorý chcel odviesť Bruna na stráženie svojej firmy.