Strastiplná cesta do BA
Strastiplná cesta Beatky, Adamka, Matejka, Andrejky a Enky na Bibliotéku do mesta Bratislava
V robote:
- Meškám do práce, lebo psa (Beny – 17 ročný) pravdepodobne ranila mŕtvica, musím ho pri venčení držať, nevládze stáť na nohách.
- Sekretárka mi hlási, že má hnačku a berie si dovolenku.
- Šéf prichádza s PN-kou a odchádza domov.
- Som sama.
- Všetci slovenskí díleri s knihami a všeličím sa rozhodli, že sa stretnú v mojej kancelárii.
- Meškám, meškám...
Doma:
- Venčím chromého Benyho – musí vydržať do večera.
- Volá švagor z Nitry, nákladiakom vezú do Šiah súčiastky na Velorex – zúrim, že práve dnes.
- Volám kamarátovi Mirkovi, aby ich počkal a vyložil na chalupe.
- Zo školy prichádza mladší syn Adam – odnáša kľúče od chalupy Mirkovi.
- Telefonáty z práce, zisťujem, že telefonujem v sprche.
- Medzičas – tesnota, bleskový mejkap, obliekam sa, medzitým volám frajerke druhého syna Mateja, aby prišla, že odchádzame.
- Češem sa, beriem kabát, kabelku, Adama, otváram Maťovej Eni, beriem kľúče od auta – musíme si švihnúť.
- Šokovane čumím na osamelý kľúč od auta, pri ktorom chýba kľúč od garáže, čerstvo osprchované a naparfémované telo oblieva pot – presne viem, kde tie kľúče sú.
- Adam a Eňa nechápavo pozerajú, prečo moja tvár zelenie, červenie a opäť zelenie. Beriem mobil a volám Maťovi, ktorého máme vyzdvihnúť v Nitre, kde študuje:
,,Maťko, kde sú kľúče od garáže?“
,,Do ri...“
Už to viem naisto. Neochotne sa zriekam myšlienky na Bibliotéku. Lenže som tvrdohlavá a kaderníčka a umelé nechty tiež niečo stáli. Volám švagrovi do NR.
- Švagor sadá do auta, nakladá Maťa a stíhajú nákladiak, čo vezie do Šiah súčiastky – teším sa, že práve dnes.
- Vodič nákladiaka z môjho hlasu usúdil, že ide o život a vytvára rekord na trase Nitra – Šahy.
- Prešľapujeme pri garáži, z nákladiaka vystupuje môj zelený syn (,,Mami, skoro som sa pos... od strachu“).
- Konečne nasadáme do auta a letíme, no, skôr sa vlečieme, je hustá premávka.
- Kúpa diaľničnej známky, vyzdvihnutie kamošky Andy v Leviciach – mešká 15 sekúnd, mám chuť vraždiť, konečne sme kompletní, nie úplne príčetní.
- Cesty sú plné, čas sa míňa rýchlejšie ako eurové kurence z Lidla – Vráble, Nitra, konečne diaľnica, už nehľadím na hodinky, účinnejšia sa mi vidí modlitba.
- Letíme 140km/h, Maťo (vodič) tvrdí, že auto má najvyšší výkon 135km/h, auto to, našťastie, nevie, len sa chveje, môj žalúdok tiež, na pravej nohe mám svalovicu, čo stláčam imaginárnu brzdu na podlahe spolujazdca.
- Zázrak - je 15.35 a my parkujeme pred Inchebou, asi nevhodne, lebo Bibliotéku sledujeme zo strešných okien a ku vchodu sa nevieme dopátrať.
- Sme tu!!! Je 15.40 a ja sa mám o 5 minút hlásiť v stánku Ikaru.
- Konečne CIKÁM!!!
- Presne o 15.45 sa hlásim v stánku Ikaru, prvý, koho uvidím, je Marek Zákopčan, môj liek na stres. Objatia, tykania, zoznamovacie debatky, ideme.
Bratislavské večery:
- Po hodinke besedy Maťko, Eňa a ,,strašne hladný“ Adam odchádzajú oberúc ma o všetky mince do Auparku.
- Ja s Andy sa presúvame na debatu o projekte Mám talent.
- Lúčim sa s ostatnými autormi (Marek, Katka Šajbanová, Slávka Koleničová), pešky prechádzame za deckami do Auparku.
- Konečne koniec stresom, unavene blúdime, hľadám rifle, ktoré by sa na mňa zmestili bez toho, aby som vyzerala ako rohlík, do ktorého sa niekto snažil narvať štangľu liptovskej salámy.
- Sťahujem brucho, práve nedýcham, keď ma prezváňa Maťo:
,,Prosím?“ vyfúknem.
,,Mami, Adam sa stratil, asi ho uniesli.“
Bez slova sklápam a volám Adamovi. Nie je unesený, ohlásil sa. ,,Adam, kde si?“
,,Som pred záchodom, čakám na Mateja.“
,,Nikam nechoď, čakaj!“
Hovor Maťovi: ,,Maťko, Adam je pri záchode.“
Maťo: ,,Ja som tiež pri záchode.“
Po chvíli – chlapci sa objavili pri záchode, obaja žijú.
- Tie rifle si kúpim, vlečieme sa k pokladni. Radi by sme decká počkali v aute, dostavila sa únava: ,,Maťko, my sme už unavené, kde parkujeme?“
,,Veď pri Inchebe,“ hovorí mi ako imbecilovi.
,,Ale tam je to otvorené len do 18.tej,“ kričím, všetci v obchode už vedia, že som učiteľka.
,,Čoóó?“
- Maťko ide po auto, rozzúrená SBS-kárka mu strašne nadáva. Chcú odísť, ale pýta od nich kartu, ktorú sme dostali pri príchode. Maťo ma prezváňa a dožaduje sa karty. Platím rifle, telefonujem, v chaose kabelky hľadám onú kartu. Mám ju!!! Obliekame sa, berieme tovar, všetko, utekáme na pomoc deťom.
- SBS-kárka stále šťavnato nadáva. Tentoraz nám. Ale už je to dobré. Vyberám kartu. Chcem vyberať kartu. Nenachádzam kartu, hľadám kartu. Na chodník v zúfalstve zmiešanom s rezignáciou vykladám obsah kabelky: dva zväzky kľúčov, peňaženku, puzdro s dokladmi, nejaké tabletky, roztrúsené mince, lesk na pery, vložku v ružovom obale, hrebeň, papieriky. Po troch minútach SBS-kárka prestáva nadávať a zvedavo ma pozoruje. Na chodník kladiem perá, papierové vreckovky, preukaz Matice slovenskej a balíček žuvačiek. SBS-kárka sa ku mne opatrne približuje. SBS-kárka ma utešuje! Myslím, že má strach, aby nemusela volať na psychiatriu.
- Sme slobodní!!!
- Šťastne uháňame do noci.
- Po chvíli zisťujeme, že šťastne uháňame na Viedeň!
- Pokračujeme opačným smerom, ako by sme mali, bezmocne sa smejeme, zabáčame, krúžime, zabáčame, ideme, tabuľa Nitra a my nedýchame, že hádam sme konečne aj dobre.
- Zisťujeme, že nemáme benzín. Záchrana – Zeleneč. Došli, Maťo tankuje, ja kupujem 3 fernety v nedôstojných plastových pohárikov. Ťukáme si, neštrngá, ale už je to jedno. Pijem, po 5 minútach nemám žiadny problém, som do pohody.
- DOMOV! Beny žije, dávame mu piť injekčnou striekačkou. Adam zaspáva oblečený. Nevadí, sme doma.
- Tak si teraz predstavujem, čo by bolo, keby sme cestovali na dovolenku...