Začiatok býva ťažký
Začiatok býva ťažký. Niekedy...
Hneď ako som si potykala s písmenami, zaradila som sa do kategórie knižná moľa. V zédeeške som mala najradšej čítanie, neskôr sloh a na stole ,,nenápadne“ položený stojan, pamätáte, taký z umelej hmoty s kovovými úchytkami – skladací, praktický, červený a v ňom vždy nejakú knihu. Až kým ma pani učiteľka Ivanová, nazývaná Bryndza, neupozornila, že ak nebudem dávať pozor, vyhodí ma aj so stojanom. Gymnaziálne časy bolo plné emócií zhmotnených do patetických básní, ktoré sa, našťastie, stratili a dúfam, že viac nenájdu. Na vysokej som trochu študovala, veľa žila a z básnického zrnka vyrástla próza života - naliehavé listy mame so žiadosťami o ďalšie peniaze. Ešteže som čítala - Heller, Kesey, Kerouac, Puškáš, Hevier... Po vysokej sme s manželom realizovali prieskum: ,,Sexuálne a reprodukčné zdravie v kontexte kvality života“ s reálnym výsledkom: 1+1=4 (manžel, ja a dve deti). Plienky, kašičky, vychádzky, škôlka, škola, práca učiteľky, zápas medzi vlastným egom a potrebami rodiny. Unavená som večer siahala po Steelovej a snívala americký sen. Potom som objavila Vasilkovú a stotožňovala sa so slovenskou realitou.
V jedno pondelkové popoludnie som si v cukrárni uchlipla z kávy a s náhlou jasnozrivosťou si uvedomila, že všetci okolo mňa zostarli - kamošky, spolužiačka pri susednom stole... Že by teda aj ja? Išla som na toaletu, pozrela sa do zrkadla, a fakt! S poznaním, že už nemám dvadsať, nemôžem jesť, koľko chcem, obliecť si, čo chcem a okolie očakáva, že sa budem správať seriózne, prišlo pochopenie, že emocionálnu omamnosť ústiacu do slastnej katarzie som už dávno vymenila za premyslenú reguláciu citov. Vcelku spokojná s vlastnou realitou, začala som si príbehy vymýšľať. Napísala som svoju prvú knižku Ako na hojdačke, ktorú mi aj niekto vydal. Potom zaúradovala náhoda. Začiatkom júna prišiel do školy s ponukou kníh z Ikaru zlatý človek. Bavili sme sa o literatúre, o tom, že tiež píšem. A potom tá jeho veta, dnes už pre mňa pamätná:
,,Prečo to neponúknete Ikaru?“
,,No určite, tí majú autoriek dosť.“
,,Ale prečo to aspoň neskúsite?“
,,Na to ja nemám odvahu.“
,,Za pokus nič nedáte, dám vám kontakt na pani Belopotockú.“
,,Ja neviem...“ láme ma. ,,Tak dobre,“ píšem si číslo.
Neskôr chodím okolo stola, z ktorého na mňa kričí papier s číslom napísaným červeným perom. Dráždi ma, znepokojuje. O pár dní sa pristihnem, že volám:
,,Belopotocká, prosím.“
,,Dobrý deň, tu je Beata Bazalová zo Šiah,“ nenávidím svoj hlas, chveje sa ako biedne telíčko môjho ratlíka. Trasľavo formulujem vety: ,,Mám rukopis jedného románu, totiž napísala som niečo...“
Ticho.
,,Nemohla by som vám to poslať?“ súkam konečne zo seba. Rokmi budované sebavedomie mi leží pri nohách ako tatranské smreky po poslednom polome.
,,Dobre, pošlite.“
,,Mailom alebo poštou?“
,,Môžete mailom.“
Horúčkovite a upotene píšem adresu.
Potom idem k počítaču a rukopis rýchlo posielam. Ako sa poznám, mohla by som si to rozmyslieť.
Čakám.
Hryziem si nechty.
Emócie sa šplhajú po plafóne.
Chodím z izby do izby a štekám na všetkých namiesto psa.
Aj pod zlatožltou farbou na vlasy cítim, že šediviem.
Ubehol ,,AŽ“ týždeň a ja opäť telefonujem:
,,Belopotocká, Ikar. Prosím.“
,,Dobrý deň, pani Belopoptocká. Chcem sa len spýtať, či ste dostali môj rukopis.“
,,S kým hovorím?“
,,Jáj, pardón. Bazalová. Tu je Bazalová. Beata. Šahy. Pred týždňom som vám posielala mailom rukopis. Chcem sa len ubezpečiť...“
,,Nemôžete byť taká netrpezlivá.“
,,Ja len či ste to dostali...“
,,Áno, dostala v poriadku. My sa vám ozveme.“
,,D...dobre. Ďakujem, tak dovidenia.“
,,Dovidenia.“
Predýchavam hovor, dávam si záväzok, že budem trpezlivá.
Trpezlivo čakám.
Trpezlivosť sa mi míňa rýchlejšie ako podpultový tovar.
Cvičím jogu, meditujem. Nepomáha.
Potom správa, že sa im to páči. A ticho.
V septembri odchádzam na školenie do Bratislavy s jedinou myšlienkou: keď tam už budem, zájdem sa spýtať do Ikaru. Telefonicky si dohováram stretnutie s pani Malíkovou. Potom s posilou dvoch priateliek sadám do električky a ideme. Vtipnými poznámkami na tému kukurica (kukurica = budova neďaleko vydavateľstva) a prihlasným smiechom maskujem nervozitu.
Milé prijatie sekretárky.
Sedíme v asi zasadačke a čakáme na pani Malíkovú. Prišla priskoro na to, aby som sa stačila psychicky pripraviť (potrebovala by som týždeň). Dievčatá zostávajú v bezpečí, mňa odvádzajú do kancelárie generálnej riaditeľky.
,,Dobrý deň, pani Bazalová, sadnite si.“
,,Ďakujem.“ Žalúdok mám v hrdle, chce sa mi zvracať. Namiesto toho si spôsobne sadnem a usmievam sa. Herečka.
,,Ste tu na školení?“
,,Áno, Škola priateľská k rómskym žiakom.“
,,Zaujímavé. Tak, ten váš rukopis,“ obracia sa k počítaču. ,,To je ako sa budí v tej nemocnici a nespomína si...“
,,Áno,“ pritakávam.
,,Áno, áno,“ hľadí do počítača a usmieva sa.
Keby som nejaké mala, hrýzla by som si nechty.
,,Neviem, ako ste sa rozhodli...“ súkam zo seba.
,,S čím.“
,,No, či mi to vydáte.“
,,Pravdaže. Myslela som, že je to jasné,“ obráti sa na mňa. Na betón mi robí v duchu IQ test.
Vyskakujem zo stoličky, kričím od radosti, bozkávam tú usmievavú tvár. V skutočnosti spôsobne sedím a milo sa usmievam. Herečka!
Potom sa rozprávame a tréma zo mňa padá ako rifle po jednej z mojich drastických diét.
,,Ale, ja som ešte nepodpísala žiadnu zmluvu,“ zavádzam neisto reč na technickú stránku veci.
,,To je už maličkosť, to potom urobíme.“
,,Ale keď som už tu v Bratislave...“ naznačujem, že by som vari aj hneď...
,,Myslíte, že by ste to podpísali teraz?“ pozerá na mňa a ja jej v očiach vidím pobavenie a poznanie, že dokonale prečítala moju netrpezlivosť.
Sekretárka, diktovanie údajov, slávnostný podpis. Chveje sa mi ruka, srdce skáče ako sprosté, teším sa. Strašne. Tvárim sa akože som nad vecou. Spôsobne sedím a milo sa usmievam. Herečka!
Rozprávame sa, zoznamujem sa s pani Leškovou, usmievam sa a usmievam. Je mi krásne.
Rozlúčka.
Vraciam sa do zasadačky.
,,Baby, mám zmluvu,“ vycieram sa naplno ako imbecil a mávam papierom.
Objímame sa, smejeme, robíme krik. (Aj trochu tancujeme...)
Do miestnosti nakukne pani Malíková:
,,Nedalo mi, aby som sa nezoznámila s vašimi priateľkami, počula som, ako sa spolu s vami tešia.“
Zoznámenie, kúsok rozhovoru, rozlúčka.
Odchádzame z Ikaru, sedím v električke a srdce mi spieva. Píšem manželovi, sestre, že mám zmluvu s Ikarom. Môj súkromný zázrak.
Školenie je krásne, rómska problematika úžasná, ľudia okolo skvelí. Som v konferenčnej miestnosti, hľadím na premietacie plátno s alarmujúcou štatistikou rómskej segregácie. Spôsobne sedím a milo sa usmievam. Už nehrám!